HOLOKAUST - 1. A LIMINE

~A LIMITE – NA ZAČIATKU~

Draco prešľapoval pred kanceláriou. Občas nakukol na chodbu a potom opäť pozrel na dvere. Stál pred nimi už pár minút a čakanie sa stále predlžovalo. Z desiatich minút sa stalo pätnásť, z pätnástich dvadsať. Už je to pár desiatok minút, čo ho Harry necitlivo vyhodil zo svojej kancelárie so slovami: „mám dôležité jednanie s aurormi“.
Draco pozrel na hodinky a ruku zasunul späť do vrecka. Už sa chcel otočiť a zamieriť do svojej kancelárie, ale započul vnútri pohyb. Priložil ucho na dvere a počúval, ako sa zosilnili hlasy a zvuky krokov. Odskočil od dverí, aby ho nezasiahli, keď sa budú otvárať. Pozoroval, ako sa stisla kľučka a z kancelárie vypochodovalo desať aurorov nasledovaných svojim šéfom. Harry bol naklonený k skupinke a živo gestikuloval pri rozhovore s nimi. Keď uvidel Draca, prestal s rozhovorom a naznačil aurorom, aby tak urobili aj oni. Draco si pohŕdavo premeral mužov.
„Ty si ešte tu? Myslel som, že pôjdeš k sebe,“ Potter ľútostivo pozrel. Napokon to bola jeho vina, že tu Draco vypochodoval cestičku.
„Snáď si nemyslíš, že som tu na teba čakal celú dobu,“ Draco sa snažil tváriť znudene.
Harry kývol na aurorov a dal im zvolenie na odchod. Tí ešte odzdravili a vydali sa k výťahu. Malfoy sa naklonil, aby na nich dovidel a zistil tak, čo mohli robiť v kancelárií. Všimol si hárky papierov, ktoré zvierali niektorí z nich, ale potom aurory nastúpili do výťahu a zmizli. Harry potľapkal Draca po pleci, aby mu priateľ venoval pozornosť.
„Tak to dokončíme. Čo povieš?“ Harry pridržal priateľovi dvere, aby mohol vstúpiť. Ten čo najrýchlejšie prešiel okolo Harryho a ani naňho nepozrel. Prešiel až na koniec kancelárie, kde mal Potter stôl a vedľa neho tri pohodlné kreslá. Miestnosť bola sfarbená do červenej farby (Harry sa nevedel odpútať od Chrabromylskej klubovne). Draco sa pohodlne zvalil do obľúbeného kresla a prekrížil si nohy. Ešte si rozopol prvý gombík na košeli a zahniezdil sa v kresle. Harry sa postavil pred neho a oprel sa o hranu stola.
„Tak. Kde sme to skončili? Ach, áno. Nič mi nehovoríš. Presne tam sme skončili,“ blondín sa nahnevane pozrel na priateľa, „tebe sa zdá normálne, že mňa... mňa vyhodíš zo svojej kancelárie?!“
„Draco...“
„Draco. To je jediné, čo vieš povedať. Draco...“
„Voláš sa tak.“
„To ma prekvapuje, že si to pamätáš.“
„Pozri. Toto je zbytočné. Dokončíme to doma. Nikam to nevedie,“ Harry sa odsunul od stola a urovnal si papiere, ktoré mal na ňom rozprestreté. Draco vyletel z kresla a pristúpil k šéfovi aurorov.
„Hmm, tak doma? Povedz mi kedy? Sú raňajky. Máme ich s aurormi. Obed. Ideš naň s aurormi. Večera. Zase k nám prídu aurory! Sú s nami stále, stále a stále. Za chvíľu budú u nás aj spávať,“ Draco nahnevane rozhodil rukami.
„Už k nám neprídu, keď ti to tak vadí,“ prižmúril oči na Draca.
„O to tu vôbec nejde. Mne vadí, že mi nič nehovoríš. Vôbec nič mi nepovieš a už to trvá dva mesiace. Každí si myslí, že keď som priateľ Harryho Pottera, že všetko viem. Skoro všetko, lebo teraz meníme taktiku a už sme skončili s dôverou,“ Draco si musel zastrčiť prameň vlasov, ktorý mu počas rozhovoru skĺzol do tváre. Oči mu padli na stôl, kde mal Harry kôpku papierov. Ten spozoroval Dracovu pauzu a papiere schmatol a strčil do šuplíka. Draco ešte stihol zazrieť mapky terénov a schémy pôdorysov budov. Nahnevane si odfrkol.
„No prosím. To staviaš súkromný, metlobalový štadión za zdanené peniaze?“ Malfoy si prešiel ku skrinke s alkoholom. Otvoril zrkadlové dvierka a vytiahol malý pohárik. Harry pozoroval, ako si vytiahol jeho rozpité ružové víno a nalial si ho do pohárika. Po chvíli pozorovania k nemu zozadu pristúpil. Jemne mu pohladil paže a pokrčil tak bielu košeľu. Ten dopil tekutinu na ex a pohárik odložil na svoje miesto. Dvierka zavrel a mohol tak sledovať Harryho a svoj odraz.
„Prečo mi to nepovieš? Vždy sa mi všetko hovoril. A teraz? Stalo sa niečo, že mi to nechceš povedať?“
Harry objal zozadu priateľov pás a odfúkol si na jeho rameno. Pozoroval jeho rysy v zrkadle na skrinke.
„Nemôžem.“
„Nie, len nechceš.“
„Draco, toto... O tejto záležitosti vedia, len jedenásti ľudia,“ opäť sa uložil na rameno.
„Ja som tvoj milenec,“ Draco pozorne sledoval Harryho odraz.
„To, že spávame v jednej posteli, to nie je podstatné.“
„To nie je podstatné?“ Draco sa vytrhol zo zovretia rúk.
„Myslel som to tak, že nie si auror.“
„Pracujem na ministerstve.“
„To hej, ale potom to má právo vedieť päťsto ďalších ľudí.“
„Čoho sa to týka? Vodemorta?“ Draco nahnevane prešiel krížom cez miestnosť.
„Čoho iného. Myslíš, že s aurormi riešim lístky na Sudičky?“
„Vie to Weasley?“ Draco sa spýtavo pozrel.
„Nie.“
„Grangerová?“
„Nie. Budeš sa pýtať na stovky ďalších?“ Harry sa nahnevane pozrel na druha, „vie o tom jedenásť ľudí. Ja a desať aurorov. A nik iný sa to nesmie dozvedieť. Ani môj žiarlivý a zvedavý priateľ,“ Harry došiel naspäť k svojmu stolu.
„Je to veľmi zlé?“
„Pýtaš sa ako malý. Čo v súvislosti s Voldemortom môže byť dobré. Ale toto...,“ Harry si schoval tvár do dlaní, „toto je strašné. Potom neskôr zistíš. Teraz, ale okolo toho nechceme robiť veľký rozruch. Nechceme, aby zistil, že to vieme. Pochop to. Nech môžeme konať skôr, ako zdupká.“
„Má to niečo spoločné s tými muklami,“ Malfoy prešiel k Harrymu a prisadol si na kraj stola. Harry zdvihol oči a prekvapene zažmurkal.
„Prečo si to myslíš?“
„Prečo asi. Dva mesiace sleduješ noviny v ktorých sa stále píše o zmiznutiach muklov. U nás doma máme stále natlačených aurorov. No a ty máš super tajný prípad, ktorý sa týka Voldemorta.“
„Mám nevýhodu, že si taký inteligentný,“ Harry pohladil svetlé vlasy.
„Hmm, tak nie ty, ale smrťožrúti si stavajú matlobalové ihrisko,“ Draco sa snažil zľahčiť situáciu.
„Prepáč, Draco, ale na túto tému sa už nerozprávajme. Bavme sa o ničom inom. Kedy prídeš domov?“ Harry sa zatváril, že rozhovor sa už skončil.
„O siedmej,“ Draco sa zodvihol zo stola a prešiel k dverám, „nehovorím to, ale preto, že by som si snáď myslel, že prídeš. Už nie som taký naivný, že by som ťa do dvanástej čakával.“
Harry sa chcel nadýchnuť a zastaviť Draca, ale nedostal sa k slovu.
„Zvykol som si, že naháňanie so smrťožrútmi ti je prednejšie, ako prísť za mnou.“
„Nemáš ani tušenia...,“ Harry smutne zvesil hlavu medzi ramená.
„Nie, to ty nemáš ani tušenia. Poznáš slovo dôvera, zlatko?“ Draco stisol kľučku na dverách kancelárie, „idem s Hermionou na večeru. Možno prídem neskôr. Nie, žeby ti to vadilo.“
„Draco, nechoď pri...“
„Nie, nebojsa. Ďalej nepôjdeme. Ona aj tak vždy pišťí, keď ideme príliš blízko hranice. Ale na druhú stranu, aspoň by si mal odo mňa pokoj.“
„Nehovor tak!“ Harry smutne pozrel. Neznášal tieto Dracove narážky na smrť. Potom všetkom, čo si vytrpeli a prišli až takto ďaleko. Do provizórneho bezpečia.
„Tak o siedmej,“ Draco sa prešmykol cez škáru dverí a zabuchol ich.
Harry si schoval tvár do dlaní a prešiel si po rozpálenej jazve.